Voda s vyšším obsahom vápnika či horčíka – problém pri údržbe bazéna

Mnoho prevádzkovateľov domácich bazénov s úspechom využíva možnosť napúšťať svoj záhradný bazén vodou z vlastnej studne. Okrem výraznej finančnej úspory nie je zanedbateľný ani fakt, že podzemná studničná voda má väčšinou vyššiu kvalitu a čistotu než voda povrchová z potoka či rybníka. Výhodou je tiež obvykle dlhodobo stále zloženie studničnej vody oproti vode povrchovej, ktorej zloženie sa môže rýchlo meniť v dôsledku pôsobenia vonkajších faktorov (splachy z okolitej pôdy, hnojenie rybníkov, havárie na vyššie položenom mieste toku a podobne). Napúšťanie bazéna zo zdroja povrchovej vody vo všeobecnosti odporučiť nemožno.

Podzemné vody majú vďaka rôznorodému pôdnemu a horninovému prostrediu, s ktorým prichádzajú do kontaktu, rôzne chemické zloženie. Výsledné zloženie je okrem toho ovplyvňované aj povrchovými a zrážkovými vodami, ktoré sa zasakujú do podložia. Vďaka tomu sú podzemné vody vo všeobecnosti viac mineralizované než vody povrchové. Prečo sa každá voda pri úprave správa inak, rozoberáme v článku Nastavenie správneho pH podľa zdrojovej vody.

Zdalo by sa teda, že využitie podzemnej vody z vlastnej studne je na napúšťanie bazéna výbornou voľbou. Bohužiaľ, nebýva to tak vždy. Niektoré podzemné vody obsahujú vyššie koncentrácie rozpustených látok, ktoré môžu výrazne komplikovať našu snahu o dosiahnutie optimálnej kvality bazénovej vody. Ide najčastejšie o zlúčeniny železa, mangánu, vápnika či horčíka.

Teraz by sme vás radi zoznámili s rizikami, ktoré môžu nastať v prípade, že na napúšťanie bazéna používate podzemnú vodu s vyšším obsahom vápnika či horčíka. Taká voda sa niekedy nazýva „tvrdá voda“. Tento výraz je široko rozšírený, aj keď nevyjadruje skutočnú podstatu danej vody. Označenie „tvrdá voda“ sa prvýkrát objavuje na prelome 18. a 19. storočia, keď sa vypozorovalo, že zelenina pri varení vo vode s vyššou koncentráciou vápnika a horčíka zostáva dlho tvrdá.

V priebehu ďalších rokov dochádzalo postupne k rôznym definíciám tzv. „tvrdosti vody“ a ani dnes nie je tento pojem v hydrochémii a technológii vody zjednotený a od jeho používania sa upúšťa. V historických prameňoch sa môžeme stretnúť s tvrdosťou chloridovou, síranovou či dusičnanovou, ďalej tvrdosťou stálou alebo prechodnou, čo sú dnes už zastarané a nesprávne označenia. Mierne mätúce môže byť aj vyjadrovanie tzv. „tvrdosti vody“ v nemeckých, anglických, francúzskych či amerických stupňoch, ktoré majú každý svoju vlastnú definíciu, a prípadný prepočet nie je pre laika vždy jednoduchý. Pre potreby objasnenia problematiky definujeme „tvrdosť vody“ ako sumu vápnika a horčíka vo forme látkovej či hmotnostnej koncentrácie.

V bazénovej vode, ktorá obsahuje vyššie koncentrácie vápnika alebo horčíka, môžu vznikať nežiaduce nerozpustené zlúčeniny týchto kovov. A to buď v koloidnej forme v podobe jemného belavého zákalu bazénovej vody, ktorý zhoršuje jej priezračnosť (viac v článku Mliečna, zakalená či biela voda v bazéne), alebo vo forme tvrdých sivých alebo bielych inkrustov na stenách bazéna či na príslušenstve.

Oboje je nežiaduce a môže pri dlhodobom pôsobení poškodiť bazén, príslušenstvo či technológiu, hlavne filtračnú jednotku. Koloidné formy vápenatých či horečnatých zlúčenín môžu zanášať póry pieskového či kartušového filtra, čo môže následne viesť k poškodeniu čerpadla. Nežiaduce inkrusty na stenách bazéna alebo na príslušenstve jednak pôsobia neesteticky, ale – a to je podstatné – vďaka svojej tvrdosti môžu materiál, na ktorom vznikajú, poškodzovať. Ako sa to týka nerezových prvkov, rozoberáme v článku Starostlivosť o bazénové príslušenstvo z nerezu.


Odporúčané produkty z ponuky Chlorito


Dobrí výrobcovia bazénovej chémie s takými situáciami počítajú a majú vo svojom portfóliu produkty, s pomocou ktorých problém nežiaducich vápenatých či horečnatých inkrustov ľahko vyriešite. Na trhu tieto špeciálne produkty hľadajte obvykle pod označením Zníženie tvrdosti. Špeciálna zložka tohto prípravku dokáže spoľahlivo previesť vylúčené nerozpustné zlúčeniny vápnika či horčíka späť do rozpustnej formy. V rozpustenej podobe potom vápenaté ani horečnaté zlúčeniny pri údržbe bazénovej vody nespôsobujú žiadne problémy.

Po aplikácii prípravku na zníženie tvrdosti (a samozrejme počas celej kúpacej sezóny) treba dbať na to, aby sa hodnota pH bazénovej vody pohybovala v odporúčanom rozmedzí (optimálna hodnota pH 6,8 až 7,4). Ak tomu tak nie je, upravte ju pomocou osvedčených prípravkov pH plus či pH mínus. Stabilitu pH pomáha držať aj správna alkalita vody.